Dom meštiansky – Višňovského 6, Banská Štiavnica

Fotogaléria

CHARAKTERISTIKA A JEDNODUCHÝ POPIS

NÁRODNEJ KULTÚRNEJ PAMIATKY

Identifikačné údaje NKP :

Popis NKP:

     Prvá písomná zmienka o dome sa z dostupných historických prameňov datuje do roku 1704, v tom čase patril rodine Putz. Johannes Michael Putz v roku 1712 tvrdil mestskej rade, že už v roku 1704 platil tzv. domovú daň na dom, ktorý označil ako otcovský, čo naznačuje že jeho otec (meno sa nepodarilo zistiť) dom vlastnil už pred rokom 1704. Po smrti J.M. Putza sa dom dostal do majetku jeho detí – syna Johannesa Michaela a dcér Eleonory (vydatá Münich) a Anny Márie (vydatá Windisch). Johannes Michael Putz dal v mene súrodencov súhlas na prevod domu do vlastníctva Eleonory a jej manžela Paula Münicha, pričom túto záležitosť prerokovávala mestská rada 14. decembra 1712.
     Ďalším majiteľom domu sa stal Heinrich Anton Granath, ktorému mestská rada udelila meštianske práva na zasadnutí 16. decembra 1711. Dom kúpil od P. Münicha v auguste 1718 za cenu 500 zlatých. S osobou H.A. Granatha a jeho dedičov sa vlastníctvo domu spojilo na obdobie viacero desaťročí. Svoj majetok H.A. Granath zveľadil a v roku 1737 kúpil ďalší dom v dolnej časti Štiavnice (približne v miestach Dolného závodu bývalého š.p. Pleta) ako aj polia a lúky v blízkosti Komorovských jazier na hranici chotára Ilije. H.A. Granath zomrel pravdepodobne v 40-tych rokoch 18 stor. a neskôr ako majiteľka domu vystupovala jeho manželka Anna Elisabeth. Z roku 1751 sa zachoval záznam v I. diele pozemkovej knihy v ktorom bol náš dom lokalizovaný pod č. 777 v susedstve domov Schmidta a Wanka, bol postavený ako jednoposchodový a vzadu sa nachádzal vysoký svah, mal 4 izby, 4 komory, 4 kuchyne, predsieň, pivnicu a maštaľ. Zastavaná plocha mala výmeru 73 štvorcových siah (1 siaha ≈ 1,89 - 2,02m), dvor bol chránený múrom a mal výmeru 47 štvorcových siah, záhrada výmeru 359 štvorcových siah.
     Koncom 18. storočia sa stal majiteľom domu Josef Satz, ktorý ho vlastnil do prvého decénia 19. storočia. V roku 1811 už dom vlastnil mešťan Jakob Strobl, v roku 1840 je vlastníčkou vdova po j. Stroblovi ktorá dom v roku 1845 predala manželom Andreasovi a Marii Markovits. Z dostupných prameňov sa podarilo zistiť, že A. Markovits bol povolaním medovnikár (Lebzelter). V roku 1847 A. Markovits pravdepodobne zomrel, nakoľko od tohto obdobia sú ako majitelia uvádzaní jeho deti Iván, Alexander a Mária. Vnuk Andreasa Markovitsa, Ivan Markovits, žil neskôr v Budapešti a bol zakladateľom Maďarského spolku tachygrafie. Na jeho počesť osadil tento spolok v roku 1908 pamätnú tabuľu na uličnej strane fasády a taktiež po ňom bola pomenovaná ulica v prvom budapeštianskom obvode.
     Od roku 1875 je vlastníkom domu Vilmos Ocsovszky a jeho manželka Maria, rodená Markovits a dcéra Andreasa. V. Ocsovszky (1829-1895) patril medzi významné osobnosti Štiavnice druhej polovice 19. storočia. Vykonával dôležité funkcie v rámci verejnej správy a v dobročinných inštitúciách. Bol hlavným policajným kapitánom mesta, neskôr od roku 1872 aj dlhoročným mešťanostom. Stal sa spoluzakladateľom Dobrovoľného hasičského zboru, predsedom Turistického spolku Sitno, zaslúžil sa o rozvoj kúpeľov vo Vyhniach ktoré vtedy patrili do majetku Štiavnice a na jeho počesť bola v kúpeľoch pomenovaná jedna z vychádzkových trás ako Očovského chodník. Zomrel v roku 1895 a je pochovaný v cintoríne za Piargskou bránou (tzv. Panský cintorín). Na internete sa našla zmienka o jeho synovi Vilmosovi, ktorý sa v našom dome narodil v roku 1885. V. Ocsovszky ml. študoval na Lekárskej fakulte Univerzity v Koložvári (dnešný Cluj, Rumunsko) kde promoval v roku 1908.
Po smrti V. Ocsovszkého st. zdedila dom, záhradu a dvor jeho manželka Maria a ich deti a túto zmenu pozemnoknižne zapísali v roku 1897. V roku 1911 sa delil podiel po úmrtí matky, pričom sa rozdelila záhrada. V roku 1912 kúpil predmetné nehnuteľnosti Kark Lang s manželkou Alicou (rod. Seifertová).
     V roku 1928 sa novým majiteľom stáva Gustáv Chrien a jeho manželka Emília (rod. Uschlbetzová), ktorý nehnuteľnosť kúpil za 64.000 Kčs. V roku 1946 polovicu podielu G. Chriena získala jeho dcéra Marta, vydatá Hajšelová (jej manžel Ing. Hajšel bol lesnícky odborník) a polovicu po matke Emílii syn Milan Chrien (takisto lesník).
V roku 1969 kúpila záhradu a 2/6 domu Cirkev adventistov siedmeho dňa, ktorá si v dome zriadila motlitebňu. Časť záhrady a 4/6 domu vlastnili Peter, Alena a Vlasta (deti Márie Hajšelovej), svoj podiel predali Vysokej škole výtvarných umení ktorá dom využívala ako rekreačné zariadenie pre zamestnancov školy a študentov až do polovice 90-tych rokov minulého storočia, kedy bol aj tento podiel predaný Cirkvi adventistov.

I. stavebná etapa – stredoveká až renesančná (pravdepodobne 16. storočie)

     Jedným z kľúčových argumentov pre upresnenie datovania výstavby meštianskeho domu na Višňovského ul. 6, je hlbšie poznanie urbanistickej situácie stredovekej Štiavnice a jej rozsahu. Predmetný dom sa nachádza na jeho východnej periférii v tesnej blízkosti komplexu Kammerhofu, ktorého počiatky siahajú do románskeho obdobia. Višňovského ulica zároveň tvorí východné pokračovanie Striebornej ulice, okolo ktorej sa koncentrujú nálezy najstaršej zástavby meštianskych domov stredovekého mesta. Ohraničenie tejto zástavby východným a západným smerom nie je známe, predpokladá sa ale že hranicu tvorili kostol sv. Mikuláša, opevnený komplex Kammerhofu a Dominikánsky kláštor na severe. Tento predpoklad potvrdzuje neskorší vývoj keď v 16. storočí vzniklo opevnenie mesta prebiehajúce od Nového zámku ku Kammerhofu a kláštoru Dominikánov.

     Sondážnym výskumom bolo v severovýchodnej časti súčasnej stavby identifikované jej najstaršie jadro. Tvoril ho jednopodlažný blokový dom obdĺžnikového pôdorysu, ktorý sa zachoval v celej svojej hmote a výskum identifikoval pôvodné členenie interiéru. Najstaršia stavba je murovaná z lomového andezitu tmavozelenej farby, ktorý bol použitý v najstarších stavbách Štiavnice ako sú Starý zámok, komplex Kammerhofu a iné. Podoba povrchovej úpravy muriva nebola jednoznačne zistená, jej zvyškom by mohol byť vápenný náter zistený v líci muriva jednou zo sond.

     Súčasťou domu bola klenbová pivnica v zadnej časti parcely osadená do svahu, ktorá nebola priamo prepojená s domom ale na južnej strane bola medzi fasádou domu a priľahlým svahom s pivnicou približne 3m široká preluka. Svah do ktorého je pivnica osadená bol zo severnej strany zachytený oporným múrom prebiehajúcim cez celú šírku parcely. Pivnica pravdepodobne ústila do banského diela.

     Vzhľadom na pomerne jednoduchý charakter pôvodného domu, výlučné použitie kamenného lomového muriva a mladšie prestavby s renesančnými detailmi môžeme stavbu len rámcovo datovať na koniec stredoveku, resp. začiatok novoveku. Išlo pravdepodobne o dom chudobnejšieho mešťana čomu naznačuje aj jeho poloha mimo mestských hradieb v tesnej blízkosti jadra mesta, kde sa koncentrovali domy bohatých waldbürgerov.

II. stavebná etapa – stredoveká až renesančná (druhá polovica 16. storočia – začiatok 17. storočia)

     V druhej stavebnej etape bola realizovaná rozsiahla prestavba domu, ktorej podobu vieme vzhľadom na veľký rozsah neskorších úprav určiť len v základných črtách. Hlavnú zmenu predstavuje rozšírenie pôvodne prízemného blokového domu rozsiahlou prístavbou smerom na západ (nové rozmery sú 19x11m) spolu s výstavbou druhého podlažia. Prestavba sa zamerala len na rozšírenie staršieho domu na voľnú západnú časť parcely, pričom rešpektovala preluku pozdĺž južnej fasády a ponechala starší oporný múr spolu s pivnicou. S touto stavebnou etapou môžeme spojiť zvyšky renesančnej výzdoby na fasádach (maľovaná kordónová rímsa pozostávajúca z radu štvorcov).

III. stavebná etapa – renesančná (17. storočie)

     V tejto etape dochádza k rozšíreniu domu južným smerom a k začleneniu pôvodne samostatnej pivnice do domu, ako aj ku zmene vnútorného členenia. Na južnej strane stavby vznikol prepažením pôvodnej preluky pozdĺžny priestor v ktorom bol osadený pravouhlý portál s kamenným ostením, ktorý korešpondoval s hlavným vstupom do domu v osi severnej fasády. Tento vstupný priestor bol zaklenutý dvoma poliami klenby so styčnými lunetami.
V takejto podobe dom zachytáva hodnoverný ikonografický prameň, veduta Carla della Martinu, zobrazujúca pohľad na mesto od východu. Náš dom je na nej zobrazený ako bloková dvojpodlažná stavba situovaná v uličnej čiare. Prvé podlažie má v osi uličnej fasády vstup a po stranách dve okná, na druhom podlaží je trojica okien. Stavba je zastrešená sedlovou strechou situovanou rovnobežne s ulicou, ktorá je na bočných stranách pravdepodobne ukončená murovanými štítmi.